Jeden z tých ďalších uponáhľaných dní v práci. Ranné vstávanie, káva, stres, nefungujúci počítač. Potom večer prísť domov, najesť sa a odpadnúť únavou do postele. A takto to ide stále dokola. Stereotyp dnešnej doby, ktorý tvorí celosvetový ideál úspešného, múdreho a pracujúceho človeka. Bohužiaľ z ľudí sa tak stávajú stroje, neustále žijúce v strese a smútku. Aj keď mám len 24 rokov a začala som pracovať pre jednu istú nemenovanú firmu len nedávno, tak už mi to začína pekne liezť na nervy.
Nechápem, ako niekto dokáže vykonávať dlhšie túto prácu a nezošalie z toho. Napríklad jeden môj kolega má 62 rokov, už dnes odchádza do dôchodku a túto prácu robil viac ako 25 rokov. Obdivujem ho za to. Je to milý pán a určite si zaslúži za tie roky driny poriadny oddych. Keď sa s nami lúčil, tak mi bolo z toho aj trochu smutno, lebo som si ho za ten krátky čas aj celkom obľúbila. Ale tak, niečo sa končí a niečo nové sa začína. Keď na druhý deň prišiel jeho nástupca, všetkým kolegyniam padla sánka až po kolená. Atraktívny, mladý, sebavedomý muž v perfektne padnúcom obleku s kufríkom pôsobil nezávislým a uvoľneným dojmom. Taktiež pôsobil inteligentne a žiarivo sa usmieval na kolegyne. Tie z neho nemohli oči spustiť. Predstavil sa nám ako Peter, má 29 rokov a do firmy prišiel pracovať preto, lebo ho baví práca s ľuďmi. Mala som z neho pocit, že aj keď spravil obrovský prvý dojem, tak to bude určite len nejaký zbohatlík, ktorý si myslí, že môže mať všetko, na čo si prstom ukáže. A mala som pravdu. Len čo sa usadil v jeho novej kancelárii, tak už chcel kávu, upratať poličky, pomoc s prácou…prišiel mi hrozne namyslený. Ku kolegyniam sa správal ako k slúžkam a prekvapilo ma, že im to vôbec nevadilo. Ale podľa mňa si toho ani nevšimli. Také boli zaslepené. Ani prstom nemusel pohnúť a už mal kanceláriu dobre že nie vymaľovanú. Kolegyne mu ešte doniesli štyri rôzne druhy káv, keksy a nejaké noviny na čítanie. Na každú vyceril svoj dokonalý chrup, poďakoval sa a s troška ironickým úsmevom ich poslal preč. Hneď ako vyšli z kancelárie, začali sa medzi sebou hádať, ktorá z nich sa mu viac páči. Zbytočne sa hádali, Peter mal už dávno rozhodnuté. O tri dni neskôr sme sa dozvedeli, že chodí s kolegyňou Švecovou. Nechápali sme, čo na nej vidí, veď nie je ani mladá, ani pekná a ani bohatá. Bola už šesť rokov rozvedená a žila so svojím 17-ročným synom Matúšom v 3-izbovom byte. Matúš bol aktívny športovec- už odmala sa venoval hokeju, futbalu a florbalu. Preto mala jeho mama čo robiť, aby si mohol dovoliť mať poriadnu výstroj a chodiť na všetky zápasy do zahraničia. Ubehlo niekoľko týždňov, a ja som dostala od šéfa dôležitú prácu, ktorá mala byť hotová do Vianoc. Bolo toho dosť a Vianoce sa neúprosne blížili. Nestíhala som ju dokončiť, a tak som sa rozhodla, že na nej budem pracovať aj soboty, ale len podvečer, lebo mám ešte inú prácu v jednom obchode ako predavačka. Raz som prišla ako každú sobotu podvečer do práce uťahaná, aby som stihla dokončiť tú prácu do Vianoc. V kancelárii som si rozložila veci, zapla notebook a spravila som si kávu. Bolo asi niečo okolo pol šiestej večer, keď som začula výťah, kroky a 2 mužské hlasy. Jeden bol hrubší a mužnejší a druhý jemnejší a taký chalanskejší. Vstala som zo stoličky a vykukla som z kancelárie. Na koženej sedačke pri recepcii sedeli Peter a syn kolegyne Švecovej, Matúš. ,, Prepáčte, že vás takto obťažujem, pán Tomíny, ale naozaj sa nemám momentálne na koho obrátiť…moja mama je dnes preč a ja…“
,, To je v poriadku Matúš,“ ukľudňoval ho Peter, ,,to nie je tvoja vina, že ťa takto doriadili na tom zápase.“
,,Možno keby som nedal ten gól, tak by sa protihráči do mňa tak nepustili…“
,,S tým si už nelám hlavu, hlavne, že ste vyhrali, nie?“
,,Áno, máte pravdu,“ kŕčovito sa usmial Matúš, keď sa pokúšal sadnúť si. Až teraz som si všimla, čo sa stalo. Matúš mal dokrvavenú a roztrhanú nohavicu, jeden rukáv od košele mal tiež od krvi a na tvári mal modrinu. Naozaj to vyzeralo, že ho niekto pekne doriadil.
,,Veľmi ťa to bolí?“ potichu sa pýtal Peter a skúmavo sa zahľadel na zranenia.
,,Strašne…cez tú bolesť už pomaly ani myslieť nedokážem…“
,,Chceš, aby som ti to obviazal?“ spýtal sa Peter. Matúš prikývol.
,,Dobre teda…idem po nejaké obväzy, máme tu niekde lekárničku…“ Ani nie o tri minúty sa Peter vrátil aj s obväzmi. ,,Ukáž, obviažem ti to…“ šomral Peter, ,,hneď to bude, len prosím ťa vystri nohu, aby sa mi to lepšie dalo…“ Matúš sa horko-ťažko narovnal a s veľkými bolesťami vystrel dokrvavenú nohu.
,,To je ono, len vydrž,“ zašepkal Peter a jemne vyhrnul krvavú nohavicu, aby mu ošetril poranené miesto. Matúš ho celý čas pozorne sledoval, sem-tam ho striaslo od bolesti, ale držal. Peter ho taktiež sledoval- po každom úkone sa skúmavo na neho pozrel. Neviem prečo, ale chvíľami sa mi zdalo, že sa naňho Peter tak zvláštne pozerá, skoro až…,,Matúš, môžeš si dať dole tričko, aby som ti mohol ošetriť ranu na ruke?“ takmer bez dychu zo seba vysypal. Hľadela som na Matúša. Pomaly prikývol a s Petrovou pomocou zhodil zo seba tričko. Na krásne mladé vyšportované telo dopadalo tlmené svetlo z ozdobných lámp pri recepcii. Petrovi sa roztriasli ruky. Končekmi prstov sa dotkol škrabancov na Matúšovej hrudi a krvavej rany na jeho predlaktí. Krvavú ranu ošetril, obviazal a pohľadom skúmal doškrabanú hruď. Vzal hojivú masť, dal si trocha medzi dlane, prisadol si bližšie k Matúšovi, položil ich na ňu a rozotieral. Matúšova hruď sa dvíhala a klesala, keď vtom zdvihol zdravú ruku a Petra zadržal. Peter prestal a zahľadel sa Matúšovi do očí. Hľadeli na seba asi tri minúty, keď vtom Petrova ruka spočinula na Matúšovom zátylku. Prstami prešiel po jeho vlasoch a chytil ho zozadu za krk. Ešte raz sa mu pozrel do očí a vtom si ho pritiahol k sebe a pobozkal ho. Raz, druhýkrát, tretí…pootvoril pery a jemne hryzol do Matúšových pier. Matúš vzdychol, keď po nich prešiel jazykom. Petrove prsty zovreli niekoľko Matúšových vlasoch, keď sa ich jazyky spojili. Vychutnávali si jeden druhého, pomedzi bozky si dal Peter dole tričko a bozkávajúc Matúša ho nechal, aby si ľahol. Matúšova ruka ho hladkala po ramene, zatiaľ čo Petrova ruka zamierila k Matúšovým nohaviciam. Matúš sa nadvihol, aby jej uvoľnil priestor a vtom na penise ucítil dotyk Petrových prstov. Zovrel mu ho a naťahoval predkožku. Zachvíľu mu stál ako kôl. Peter zrazu vstal, stiahol si nohavice aj boxerky a vtom Matúš uvidel jeho 20 cm vztýčený penis. Peter pohladil Matúša po vlasoch a rukou ho pritisol k svojmu údu. Matúš poslušne otvoril ústa a začal ho fajčiť. Peter vzdychal a rukou stále držal Matúša za vlasy. Zrazu ho zadržal, zdvihol ho zo sedačky a začal ho bozkávať. Potom Peter opatrne položil Matúša na chrbát a taktiež ho začal fajčiť. Matúš ležal so zatvorenými očami a dýchal pomedzi pootvorené pery. Peter sa z Matúšovho penisu presunul na jeho hruď, bozkával ju, jazykom dráždil bradavky a nakoniec pobozkal Matúšove pery. Potom zrazu prudko vstal a z tašky hodenej za sedačkou vytiahol nejaký malý olejček a namazal Matúšovi jeho dierku. Ďalej mu zdvihol nohy a bez problémov doňho vnikol. Matúš sa prehol, vzdychol a s otvorenými ústami hľadel na Petra. Videla som, ako mu Peter drží nohy a vášnivo doňho vniká. Matúš vzdychal ako o život a rukou si honil svoj vztýčený penis. Čoskoro Peter vykríkol a naplnil Matúšovu dierku svojím semenom. Potom penis z Matúša vytiahol, prudko sa zohol a začal Matúšovi rýchlo fajčiť. Matúš sa zvíjal v kŕčoch, jeho ruky hladili Petrove vlasy, a keď to naňho prišlo, Peter všetko prehltol. Potom sa postavil, vtisol Matúšovi bozk na pery a sadol si vedľa neho. Matúš ešte stále ležal a prudko oddychoval.
,,Bol si fakt dobrý,“ skonštatoval Peter, ,,dúfam, že sa ti tie zranenia rýchlo zahoja.“ Matúš neodpovedal.
,,Deje sa niečo?“ spýtal sa Peter.
,,Nie,“ počula som zašepkať Matúša. Videla som, ako sa posadil a hľadel pred seba. Vyzeral ako omráčený.
,, Prečo si ma k tomu donútil?“ opýtal sa zrazu a otočil sa tvárou k Petrovi, ,,ja niesom teplý a ani nikdy nebudem! Čo si to so mnou kurva urobil?“
,,Matúš, ale ja…“
,,Už nechcem nič počuť! Toto robíš aj mojej mame? Si jeden odporný hajzel!…ty…….len sa modli, aby som ťa neudal za sexuálne zneužitie maloletých!“
,,Ale Matúš ja…“ Peter si myslel, že žartuje. Neveriacky naňho zízal, keď sa obliekol, krivkajúc zamieril k výťahu a jeho posledné slová zneli: ,,Už pre mňa a ani pre nás neexistuješ!“ Dvere výťahu sa otvorili a on zmizol v jednom z tých ďalších zimných večerov do mesta osvetleného pouličnými lampami. Nastalo ticho. Ešte v šoku som sledovala, ako si Peter schoval hlavu do dlaní, potom vstal, pobral zo zeme svoje rozhádzané oblečenie a obliekol sa. Bolo mi ho úprimne ľúto. S ťažkým vzdychom si vzal tašku, išiel k výťahu a potom sa taktiež stratil v tme. Vošla som naspäť do prázdnej kancelárie a unavene som si sadla na stoličku. Bože, ako toto len skončí?